Vaše dieťa športuje? Nechajte aby sa hralo!
Veľa ľudí dosahuje vysokých cieľov či už v športe alebo v kariére, no napriek tomu sa im pocit uspokojenia nedostaví.
Presvedčenie, že existuje jednotná cesta / spôsob, ako máme „správne“ žiť, može byť jedným z dôvodov, prečo je tomu tak.
Zárodky týchto získaných presvedčení nachádzame v rannom detstve. Dieťa ich dostáva výchovou a posolstvami, ktoré mu odovzdývajú rodičia, učitelia a/alebo tréneri.
Poslúchaj! Rob toto! Toto nerob, lebo..! Rob to takto! Hraj to takto! Urob to teraz! Musíš! Nesmieš! Počúvaj, čo ti hovorím! Som tvoj otec/mama, ja mám pravdu! Ja najlepšie viem, čo je pre teba dobré! Ja som tvoj tréner, ja mám pravdu! Ja som tvoj učiteľ, ja mám pravdu!
Ako sme rástli a prijímali tieto „rady“, zvykli sme si na to. Inú alternatívu sme nepoznali. Dokonca tie „rady“ prijímame dodnes, od svojich šéfov, partnerov, trénerov. Akoby niekto zvonku určoval to, čo je pre nás dobré a to, čo pre nás dobré nie je.
Pozabudli sme, že na tento svet sme prišli ako nepopísaný papier a pero, ktorým píšeme svoj život, si sami držíme v ruke. Akoby sme ani nevedeli, že do vienka nám bol daný cenný dar v podobe slobodnej voľby.
Ak ste rodič a vaše dieťa športuje, je dôležité si uvedomiť, že športové prostredie je obzvlášť citlivé na výchovu detí. Okrem kladných stránok ako zdravie, získanie pozitívnych návykov či socializácie, striehnu v ňom aj nástrahy, ktoré môžu mať zásadný vplyv na zdravý psychický vývoj detí.
Od útleho detstva je jedinec v športe vystavovaný tlaku športových pravidiel a direktívnemu prístupu trénerov. Ďalej ide o súťažné prostredie zamerané na výkon vplývajúce na sebavedomie dieťaťa. Od detstva súťaží, a teda sa porovnáva s inými deťmi. Napokon sú to očakávania okolia, najmä od rodičov, ktorí sa snažia v rámci svojich možností pomôcť dieťaťu dostať sa medzi profesionálov.
Nie je prekvapujúce, že keď dieťa dospeje, je naučené dosahovať vysokej úrovne v akejkoľvek oblasti, ktorú si vyberie. Smutné však je, že aj napriek úžasným dosiahnutým výkonom, nepociťuje spokojnosť. Naopak, v snahe pocítiť radosť a spokojnosť, si bude hľadať a zadávať ešte väčšie a ťažšie ciele. Áno, stanoviť si cieľ a ísť si za ním, je veľmi dôležité pre osobný rast. Avšak cesta za týmto cieľom by mala byť dôležitejšia než samotný cieľ.
Čo môžeme urobiť pre naše športujúce deti z pozície rodiča? Jednou z možností je použiť nedirektívny prístup vo vhodnej chvíli. Dôverujte v prirodzený proces učenia sa. Dieťa sa potrebuje hrať a tešiť sa pri tom! Podporujte ho, aby sa tešilo pri aktivitách, ktoré robí a to aj na úkor výkonu či výhry. Podporujte ho, aby malo záujmy aj mimo šport, v oblastiach, kde na neho nie je vyvíjaný tlak. Pokojne sa môže aj nudiť, aspoň sa vytvorí priestor pre jeho kreativitu a vynaliezavosť.
Každé dieťa je jedinečné. Výnimočný je aj spôsob, ako vníma seba a okolitý svet. Žije svoj vlastný život, nie život nás rodičov. A šport je len jedna z mnohých častí jeho života. Uvedomme si to a nezabúdajme na to !