Inner game / Vnútorná hra (časť 1)
Pravdepodobne každý, kto sa zaujíma o mentálny a emocionálny aspekt výkonu, sa skôr či neskôr stretne s metódou Inner game / Vnútorná hra od Timothy Gallweya.
Timothy Gallwey je považovaný za „praotca“ športového koučingu. Začiatkom sedemdesiatych rokoch vytvoril metódu Vnútorná hra. Podľa Timothyho, okrem vonkajšej hry akou je samotná súťaž alebo zápas, existuje aj vnútorná hra, ktorú hráme sami so sebou. Dokonca Vnútornú hru hráme nielen v športovej ale v ktorejkoľvek ďalšej oblasti života.
Pomocou metódy Vnútornej hry sa človek naučí dosiahnuť umenie uvoľnenej koncentrácie - skutočný základ sebavedomia. Pochopí, že tajomstvo ako zvíťaziť v akejkoľvek hre, spočíva v umení dokázať sa príliš nesnažiť. Poďme sa pozrieť na túto zaujímavú a efektívnu metódu bližšie.
Objav Prvého Ja (ego) a Druhého Ja (telo)
Pozorujúc športovca, ako vedie vnútorný dialóg, pýtame sa: „kto sa a s kým zhovára“? Hovorí sám so sebou. Kto je však JA a KOMU to hovorí? Evidentne existujú dve oddelené bytosti. Aby sme mali v tom jasno, nazvime ich Prvé Ja (ego) a Druhé Ja (telo).
Prvé Ja (ego) túži po uznaní, rado rozhoduje, chce sa vyhnúť kritike a nedôveruje Druhému Ja (telu). Práve táto nedôvera spôsobuje, že sa snažíme až príliš.
Druhé Ja (telo) je obdivuhodný nástroj zložený z miliónov buniek vykonávajúcich milióny aktivít naraz. Je dôležité si to uvedomiť a vážiť ho. Druhé Ja (telo) predstavuje náš potenciál a má výborný inštinkt.
Kým si Prvé Ja neuvedomí schopnosti Druhého Ja a neprestane sa voči nemu správať povýšenecky, len veľmi ťažko nadobudneme skutočnú sebadôveru.
Zlepšením vzťahu medzi Prvým a Druhým Ja, zlepšíme všetko. Najskôr je nutné zbaviť sa sklonu posudzovať seba a svoje výkony ako dobré, alebo ako zlé. Oslobodenie sa od sebahodnotenia je základom Vnútornej hry. Podľa Timothyho je totiž sebahodnotenie iba osobnou reakciou nášho ega na to, čo v prežívaných situáciách vidíme, počujeme, cítime, a čo si myslíme. Naša myseľ najskôr posudzuje udalosť, následne množinu udalostí, ďalej sa s posúdením stotožní, a napokon samu seba odsúdi. Zvyčajne tak urobí formou odsudzujúcich výrokov a negatívnych predpovedí. V konečnom dôsledku však iba Prvé Ja hodnotí Druhé Ja. A pokiaľ si tieto hodnotenia pričasto opakujeme, presvedčíme sa o Druhom Ja. Akonáhle si Prvé Ja založí identitu na záporných hodnoteniach, bude takto ďalej hrať a zakrývať skutočný potenciál Druhého Ja. Prvým krokom k rozvoju je teda nehodnotiť svoje konanie, ale pozerať sa naň na také, aké v skutočnosti je.
Objav prirodzeného učenia sa
Existuje prirodzený proces učenia sa, ktorý funguje, len mu to musíme umožniť. Dosiahneme to tým, že sa zbavíme starého postupu pozostávajúceho z opravovania chýb, prestaneme sa hodnotiť a/alebo kritizovať a začneme pozorovať, čo sa deje.
Lenže Prvé Ja baží po uznaní a nechce byť pokarhané. Pre Prvé Ja je dokonca aj pochvala zdrojom potenciálnej kritiky. Aj posudzujeme jednu udalosť ako kladnú, automaticky tým posudzujeme iné udalosti ako záporne. Veci sú také, aké sú.
Vzťah medzi Prvým Ja a Druhým Ja sa v niektorých aspektoch podobá vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Niektorí rodičia len veľmi neradi dovolia svojmu dieťaťu niečo samostatne urobiť. Sú presvedčení, že oni to vedia najlepšie. Milujúci rodič však dovolí svojmu dieťaťu samostatne konať a to aj s rizikom, že urobí chyby. Verí totiž, že sa z týchto chýb poučí.